03) Istota v pohľade do budúcnosti

Biblické proroctvá sa podobajú zámku a kľúčom. V niektorých proroctvách nachádzame rôzne symboly, ktoré sú vždy vysvetlené na iných miestach Biblie. Preto sa pri výklade proroctva nemáme snažiť vsunúť do neho vlastné predstavy, ale skôr zistiť, ako ono proroctvo vykladá Biblie a histórie.

 

K hraniciam starovekého Grécka sa začali sťahovať hordy nepriateľov so zjavným úmyslom dobývať zem. Panovnícky dvor sa urýchlene obrátil o radu do slávnej veštiarne v Delfách. Otázka znela: „Zvíťazíme, keď budeme bojovať? Alebo máme začať vyjednávať, zaplatiť požiadavky nepriateľa a stať sa ich vazalmi?“

V Apollovom chráme panovala veštkyňa Pythiá, ktorá spolu s ostatnými kňazmi bezodkladne zahájila tajuplné veštecké obrady. Do chrámu boli privedené obetné zvieratá. Ich krv tiekla prúdom. V oblakoch obetného dymu sa v hĺbke svätyne dopytovala kňažka svojich bohov. Z vnútorností čerstvo zabitých zvierat, z krvavých západov slnka, z konštelácie hviezd na nočnej oblohe potom veštila budúcnosť. Aspoň to tvrdila. Poznala však budúcnosť?

Celé nasledujúce stáročia, až dodnes, sa ľudia snažia preniknúť rozmer času – zastaviť starnutie, lepšie využiť prítomnosť a poodhrnúť oponu budúcnosti. Čas je však dimenziou, ktorá húževnato odoláva všetkým ľudským pokusom o vydanie svojho tajomstva. Ak je možné poznať budúcnosť, potom je jasné, že zložitá cesta dejín nášho sveta nie je výsledkom len prírodných javov a ľudských zásahov, ale že do dejín sveta zasahuje aj ten, kto budúcnosť pozná a predpovedá.

Ako sa máme pozerať do budúcnosti my, ľudia žijúci na vrchole dejín, v čase úžasných zmien a udalostí? Môžeme mať pokoj a istotu pri pohľade do budúcnosti? Čo prinesie zajtrajšok našim deťom? Bude to skaza, púšť, preľudnenie a vyhladovanie, alebo pokojný život v rovnováhe s prírodou a v konečne dosiahnutým mierom na celom svete? Kto nám to môže zodpovedne povedať? Majú pravdu pesimistickí futurológovia či optimisti? Prognózy vedcov o budúcnosti sa rozchádzajú, a preto mnoho ľudí pri pohľade do zajtrajších dní stráca svoju istotu.

Biblické proroctvá – spoľahlivé ako svedectvo človeka

Uplynulo už niekoľko desaťročí od chvíle, keď sa zmŕtvychvstalý Ježiš rozlúčil s učeníkmi a vrátil sa späť k Otcovi. Tri a pol roka s ním učeníci chodili, počúvali jeho kázanie, videli jeho zázraky a nakoniec, keď vstal z mŕtvych, sa ho dotýkali. Apoštol Peter zostarol a vie, že keď učeníci ako očití svedkovia zomrú, prídu ľudia, ktorí budú tvrdiť, že Kristus vôbec nežil. Preto vo svojom liste veriacim píše o svojich zážitkoch s Kristom:

Lebo sme nešli za chytrácky vymyslenými bájkami, keď sme vám oznámili moc a príchod nášho Pána Ježiša Krista, ale ako takí, ktorí sme boli očitými svedkami jeho veličenstva.“ (2 Petr 1,16)

Peter jednoducho odôvodňuje svoju vieru tým, že Krista videl, žil s ním. Jeho viera sa opierala o zmyslové vnemy, o konkrétnej zážitky.

Kresťania neveria slepo neovereným bájkam či mýtom, ale svoju vieru majú podloženú hmatateľnými, viditeľnými a počuteľnými dôkazmi. Peter za nás Ježiša videl, počul a dotýkal sa ho. (V. 18) Nie je to dostačujúci podklad pre vieru? A predsa sám Peter napísal, že existuje ešte niečo spoľahlivejšieho a pevnejšieho ako očité svedectvá ľudí:

Aj máme pevnejšie slovo prorocké, a dobre robíte, že máte naň obrátený svoj pozor ako na sviecu, svietiacu na šerom mieste, dokiaľ by sa nerozvidnel deň, a nevzišla dennica vo vašich srdciach. (2 Petr 1,19)

Proroctvá Biblie sú ešte spoľahlivejšie než zmyslové vnemy a svedectvá ľudí. Svedectvo ľudí stráca časom svoju váhu a presnosť, a keď svedok zomrie, stáva sa pochybným. Biblické proroctvo, konkrétna predpoveď do budúcnosti naopak časom nadobúda na cene a akonáhle sa splní, dokazuje úžasnú moc a poznanie jeho autora. Splnené proroctvá sa stávajú dôkazom pre rad generácií.

Biblia zďaleka nie je knihou, ktorá by popisovala iba minulosť. Veľkú časť jej obsahu tvoria proroctvá týkajúce sa budúcnosti. Boh, ktorý pozná budúcnosť, ktorý sám riadi ľudské dejiny, sa rozhodol, že nám svoje zámery so svetom čiastočne zjaví.

Lebo Pán Hospodin nečiní ničoho, krome keď zjavil svoju tajnú radu svojim služobníkom prorokom.“ (Ámos 3,7)

Na inom mieste Biblie napísal:

Hľa, predpovedané veci prvé prišli, a nové ja oznámim; dám, aby ste počuli o nich prv, ako vypučia.“ Iz 42,9)

Biblické proroctvo je konkrétna predpoveď, ktorá sa mala naplniť na určitom mieste, v určenom čase, na konkrétnom mieste, národu či jednotlivcovi. V Biblii je rad proroctiev, ktoré sa týkajú celého sveta. Proroctvo sa nedá vykladať obecne, nedá sa vzťahovať na iné udalosti či postavy, nie je nekonkrétne a neurčité. Preto práve proroctvami Biblie Boh demonštruje svoju úžasnú múdrosť, moc a večnú existenciu. Ak je Boh Stvoriteľom vesmíru a sveta, potom nie je nepochopiteľné, že pozná aj budúcnosť, pretože On tvorí dejiny. Preto sú Biblické proroctvá tým najsilnejším dôkazom pravdivosti Biblie a existencie Boha. Proroctvá majú osobitný význam pre veriacich ľudí, pretože posilňujú ich vieru v Boha a poskytujú veriacim orientáciu v premenách dôb. Ježiš Kristus povedal:

A povedal som vám to teraz, prv ako sa stane, aby ste, keď sa stane, uverili.“ Ján 14,29)

Proroctvá majú ľuďom ukázať, že „Najvyšší panuje nad kráľovstvom ľudí, a že komu len chce, tomu ho dá, a poníženého z ľudí povyšuje a ustanovuje nad ním.“ (Dan 4,14)

Proroctvo má ľuďom ukázať, že Boh je večný Boh, ktorý nie je podrobený toku času ako my ľudia. Preto je schopný dať konkrétnu predpoveď a potom ju sám naplniť. Preto Biblia píše:

Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.“ (Žid 13,8)

Lebo ja Hospodin sa nemením…“ Boh je večný Boh. (Mal 3,6)

Dejiny sveta potvrdzujú najväčšie proroctvo

Počas dejín upútavali najväčšiu pozornosť ľudí dve Biblické knihy, ktoré sa zaoberajú proroctvami. Sú to kniha Daniel a kniha Zjavenia. Obe sa predivné dopĺňajú. Na chrbtoch starých kníh mnohých múzeí a archívov môžeme čítať nápisy ako:

„Komentár ku knihe Daniel“ od Hyppolyta zo 3. stor, od Hieronyma z 5. stor., Od Krištofa Kolumba z r. 1501, od ISACA Newtona z r. 1733 atď. Čo priťahovalo týchto veľkých mužov dejín ku knihe Daniel a Zjavenia? Prečo sa znovu a znovu zaoberali ich obsahom? Rozhodne sa presvedčili, že v týchto knihách Boh zvláštnym spôsobom odhalil svoje zámery so svetom.

Teraz si sám pozorne prečítaj celú 2. kapitolu z knihy proroka Daniela. Sústreď sa na dej, ktorý sa odohral v starovekom Babylone a zvlášť potom na prorocký sen a jeho výklad. V čítaní ďalšie časti tejto brožúry pokračuj až po prečítaní tejto kapitoly.

Píše sa 6. storočie pred naším letopočtom. Babylonský panovník Nebopolasar zlomil moc Asýrie tým, že dobyl Ninive. Jeho syn Nabuchodonozor potom vybudoval veľkolepú Babylonskú (Chaldejskú) ríšu s výstavným hlavným mestom Babylonom na rieke Eufrat. Asi ako každý panovník si aj on kládol otázku ohľadom budúcnosti svojej ríše. Navyše tento panovník dobyl Jeruzalem a odviedol obyvateľov Judska, vyznávačov Izraelského Boha, do zajatia do Babylona. Pre tieto dôvody sa Boh rozhodol, že kráľovi Nabuchodonozorovi vo sne poodhalí oponu času a umožní mu nahliadnuť do budúcnosti. Chcel tohto panovníka zoznámiť s tým, že žiadna ríša založená na moci na tomto hriešnom svete nemôže trvať večne.

Druhá kapitola knihy Daniela nám líči dramatický príbeh, kedy vo sne kráľ videl pozoruhodný výjav, ktorý zabudol. Obracia sa na svojich radcov, hvezdárov a kňazov boha Marduka, aby mu dej zabudnutého sna pripomenuli a potom vyložili jeho zmysel. Pochopiteľne sa v tejto chvíli ukázalo, že títo radcovia zneužívali kráľovu dôverčivosť, pretože tvrdili, že majú spojenie s bohmi, a pritom verili modlám, ktoré si sami vytvorili. Král sa preto nahneval a vydal výnos o poprave jeho radcov. Zrazu sa na scéne objavuje mladý zajatec židovského pôvodu, ktorý vyznáva bezmedznú dôveru svojmu Bohu, Daniel. Vie, že jeho Boh je živým Bohom, ktorý pozná budúcnosť a ktorý riadi dejiny sveta. Daniel sa modlí k Bohu a Boh mu zjavil ten istý prorocký sen, ktorý zjavil kráľovi, a potom mu oznámil aj výklad. Obaja mužovia videli nádhernú postavu v nadživotnej veľkosti, ktorá mala hlavu zo zlata, hruď zo striebra, brucho z medi, nohy zo železa a chodidlá zo zmesi hliny a železa. Potom vo sne do chodidiel, do najslabšie časti postavy, udrel veľký kameň, ktorý postavu úplne rozbil a zaplnil jej miesto.

Potom Daniel kráľovi vykladá význam jednotlivých častí tohto prorockého výjavu. Kráľ Nabuchodonozor nemal takú možnosť overiť si pravdivosť Danielovho výkladu, akú máme dnes my.

Zlatá hlava predstavovala Babylonskú ríšu (606 – 539 pr. n. l.)

Daniel jednoducho hovorí „Ty si tá zlatá hlava“. (v. 37.38) Královia boli predstaviteľmi svojich monarchií. Prečo Boh prirovnával Babylonskú ríšu k zlatej hlave? Staroveký dejepisec Herodotos opísal chaldejskú metropolu nasledovne: Obvod mestských hradieb bol 15 km (obvod Ríma činil 9 km, obvod Atén 6 km). Múry silné 6-7 m boli zdvojené, vysoké 30 m. V meste bolo 53 chrámov a stovky svätýň boha Marduka. V strede mesta stála veža Etemenanki, vysoká 90 m. Paláce s visutými záhradami Semiramidy patrili k najkrajším stavbám antického sveta. Nechal ich postaviť kráľ pre svoju médsku manželku, aby jej v mezopotámskej rovine priblížil rodné hory. V blízkosti záhrad stála mohutná Ištarina brána, u ktorej našli archeológovia nasledujúce nápis: „Ja, Nabuchodonozor, som Babylon, sväté mesto, vystavil k sláve veľkých bohov … Kiež je môj život dlhý … Kiež vládne moje potomstvo na večné veky.“ Kráľ si prial , aby jeho ríša trvala večne. Prorok Daniel však pokračoval vo výklade a odhalil ďalšiu časť Božieho programu dejín:

Po tebe povstane iné kráľovstvo…“ (v.39)

Strieborná hruď ako symbol Médoperzskej ríše (539 – 331 pr. n. l.)

Dejiny nám podávajú svedectvo o tom, že perzský kráľ Cýrus po dlhom obliehaní dobyl Babylon, pokladaný za nedobytnú metropolu. Herodotos píše, že médoperzskí bojovníci vstúpili do mesta mrežami, chrániacimi vstup do mesta z rieky Eufrat. Peržania dobyli Médsku ríšu a ponechali Médom značnú autonómiu. Peržania vojnovými výbojmi získavali nové územia, v r. 547 pr. N. 1. pohltili Lydskú Kroisovú ríšu a v r.539 Babylonskú ríšu. Ako každý iný vládca i Cýrus sníval o večnej ríši a sľuboval obyvateľom šťastie a mier. Pri Maratóne však armády posledného perzského panovníka Dária utrpeli porážku a v bitke pri Salamis bolo zničené ich loďstvo. Prorok dávno predtým napísal:

A povstane iné kráľovstvo, tretie, medené, ktoré bude panovať po celej zemi.“ (v. 39)

Podľa Božieho scenára sa na javisku svetových dejín mala objaviť ďalšia mocná ríša.

Brucho z medi predstavuje Grécku ríšu (331 – 168 pr. n. l. )

Boh dopredu dobre vedel, že to bude jeden veľmi schopný vojvodca, ktorý s pomocou armád vo svojich 20 rokoch založí veľkú ríšu. S armádou o počte 35 000 mužov sa pri Isse stretol s obrovskou armádou perzského kráľa Dária III., ktorý velil polmiliónovej armáde. Alexander Veľký proti pravidlu „silnejší víťazí“ porazil Peržanov. Boh to vedel storočia dopredu. Pred Alexandrom ležal vtedajší civilizovaný svet, Sýria, Egypt, fenický Týrus a Jeruzalem. Práve v Jeruzaleme mu kňazi ukázali na Danielovo proroctvo o tom, že Grécko zvíťazí nad Perziou, a Alexander uveril, že toto proroctvo sa týka jeho. Po návrate z Egypta, kde bolo založené mesto, pomenované po ňom, mu Perzská ríša po bitke pri Arbel padla do lona. Vo svojich 25 rokoch sa stal vládcom sveta. Alexander však nežil dlho. Po jeho smrti sa jeho ríša rozdelila na štyri časti (o ktorých hovorí Daniel 7. kap.), ktoré neskôr postupne dobývali rímski dobyvatelia. Božia predpoveď, ktorú počul z úst Daniela Chaldejov panovník Nabuchodonozor, siahala ešte ďalej do budúcnosti.

Železné nohy sú symbolom ríše Rímskej (168 pr. n. l. – 476 n. l.)

A štvrté kráľovstvo bude tvrdé ako železo, lebo železo drví a krúši všetko, a teda ako železo, ktoré poláme to všetko, tak aj ono rozdrví a poláme.“ (v. 40)

S neobvyklou presnosťou popísal Boh silu a slávu Ríma, „železnej ríše“.

Dejepisci píšu o dlhom, tvrdom a krvavom panstve Ríma. Boli to stáročia útlaku ostatných národov, v ktorých doslova tiekla krv porazených a zajatcov pri triumfálnych sprievodoch víťazov. Potom, čo republikánske zriadenie vystriedala samovláda cisárov, brutalita vzrástla na neúnosnú mieru. Mená Caligula, Nero, Diokletian hovoria za seba. Rím na vrchole svojej slávy po dobytí Macedónska siahal od Gibraltáru až po Dunaj, od Čierneho mora až do polovice Anglicka. A predsa – akokoľvek dlho trvala sláva Ríma, akokoľvek mocné boli jeho vojská a pevný právny poriadok, proroctvo Daniela predpovedalo, že sa zrúti. Boh vedel, že mravný rozklad ríše spolu s vplyvom kresťanstva a stále väčším tlakom cudzích národov spôsobí pád Ríma. V roku 476 zosadil germánsky knieža Odoakar posledného cisára Ríma Romula Augusta. Rím sa rozpadol na desať častí, desať prstov z Božieho proroctva.

Predvídavý študent histórie v tomto okamihu môže vzniesť oprávnenú námietku: Daniel nevyslovil žiadne proroctvá, žiadne presné predpovede. Bol to politicky veľmi zrelý muž, dobrý stratég, ktorý sa orientoval v medzinárodnej situácii a poznal prirodzené procesy dejín. Akonáhle prežíva nejaké spoločenské usporiadanie príliš dlho a zvnútra zoslabne a moc súperiacej ríše medzitým vzrastie, a dôjde k vystriedaniu. Je to logický proces dejín a k jeho opísaniu stačí trocha predvídavosti a nie je potrebná božská inšpirácia …

To je pravda. Mocnejšia Perzia dobyla Babylon, silnejší Gréci sa zmocnili Perzie, lepšie vycvičení Rimania nakoniec podrobili Grécko. AVŠAK PO SKONČENÍ Rímskej ríše BOŽIE PROROCTVÁ PREDVÍDAJÚ A PREDPOVEDAJÚ NIEČO, ČO SA VYMYKÁ LOGIKE DEJÍN! Tvrdí, že na svete už NEPOVSTANE moc, ktorá by spojila pod jednu vládu predchádzajúce národy a územia, aj keď na to budú mnohí veľkí vojvodcovia a panovníci vynakladať po celé stáročia obrovské úsilie. To je veľmi odvážna predpoveď:

Že si videl nohy a prsty čiastočne z hrnčiarskej hliny a čiastočne zo železa, znamená, že kráľovstvo bude rozdelené a bude v ňom niečo z pevnosti železa, lebo si videl železo zmiešané s blatistou hlinou … (to) znamená, že sa bude ľudské pokolenie miešať, avšak nepriľnú k sebe navzájom, ako sa nezmiesi železo s hlinou.“ (v. 41. 43)

Márne snahy o zjednotenie

Po páde Rímskej ríše nastala doba presunov a spájanie národov. Niektoré národy zostali malé, na svojom území, iné väčšie sa presúvali. Koľkokrát sa panovníci počas stredoveku snažili spojiť národy Európy a Orientu v jednu mocnú ríšu! Karol Veľký stál takmer pred splnením tohto sna, ale jeho smrť spôsobila opätovné rozdelenie. Habsburská ríša za Karola II. dosiahla rozmerov, kedy „nad ňou slnko nezapadalo“, a predsa jeho smrť navždy oddelila španielskú časť od nemeckej.

Koľko krvi bolo kvôli spojeniu ríš preliate, koľko politických zmlúv sa uzavrelo, koľko sobášov, a predsa vyzneli všetky snahy naprázdno! Ani francúzsky Ľudovít XIV. si nemal na hlavu posadiť celoeurópsku korunu. Ani Napoleon so svojimi politickými ambíciami nemal úspech, aj keď sa so svojimi zámermi netajil: „Potrebujeme jeden európsky zákon, jeden panovnícky dvor, jednotnú menu, váhu, mieru a rovnaké zákony pre celú Európu. Zo všetkých národov chceme urobiť jeden národ. „Boh však nechal napísať niečo odlišné a Napoleon sa čoskoro mohol presvedčiť, že je to pravda. Po víťazstve pri Slavkove, u Jeny a Borodine prišlo vytriezvenie pri Moskve. Tragédia sa dokonávala pri Lipsku. Spojené rakúske, pruské a ruské vojská útočili na mesto a Napoleon len ťažko unikol z horiaceho pekla. O niekoľko desiatok kilometrov ďalej písal básnik Goethe nasledujúce verše: „Každý človek, nech ktokoľvek, dočká sa posledného šťastia, posledného dňa.“

Potom prišlo Waterloo a vyhnanstvo na ostrove sv. Heleny. Zostala opäť stará, rozdelená Európa. Božie proroctvá sú úžasne pravdivé, sú to „dejiny sveta napísané dopredu“. Na Biblické proroctvá je možné sa spoľahnúť. O spoľahlivosti Božieho proroctva by mohli rozprávať dve svetové vojny, Hitler …

Božie proroctvá, písané tisícročia dopredu, sú veľmi spoľahlivé, bezpečne ich potvrdila história. Boh pozná budúce udalosti a vývoj. On nie je len pasívnym pozorovateľom, ale riadi dianie na svete. Veľká časť proroctiev sa už splnila. Potvrdzujú to aj problémy dnešného rozdeleného, nesúdržného sveta. Jeden redaktor opísal vierohodnosť uzavretej medzištátnej dohody sarkastickým výrokom: „Uzavretý pakt má hlinené nohy.“ Žijeme totiž v dobe, keď sa má naplniť posledná časť proroctva, ktoré vyslovil na Boží popud prorok Daniel:

„Za dní tých kráľov…“ (v. 44)

Náš záujem sa však nevyčerpáva len sledovaním minulosti. Skutočne nás zaujíma, čo sa má stať v blízkej budúcnosti. Biblia nám prezrádza, že stojíme na prahu veľkých udalostí, ktoré však bude mať Boh vo svojich rukách.

Babylon

Médo – Perzia

Grécko

Rím

rozdelená Európa

Prorocká vízia udalostí pred nami

„A za dní tých kráľov ustanoví Boh nebies kráľovstvo, ktoré nebude skazené nikdy až na veky. …Rozbije všetky tie kráľovstvá na prach a učiní im koniec, ale ono bude stáť až na veky. Lebo si videl, že sa od vrchu odtrhol kameň, ktorý nebol v rukách, a rozbil na prach železo, meď, hlinu, striebro i zlato. Veľký Boh oznámil kráľovi, čo bude po tomto. A SEN JE ISTÝ, A JEHO VÝKLAD JE VERNÝ.“ (Dan 2,44.45)


Študijné otázky

1. Ako sa líšia proroctvá Biblie od politickej a historickej predvídavosti a strategického odhadu prezieravých ľudí?

2. Prečo Boh dopredu zjavuje ľuďom svoje zámery?

3. Prečo Boh kráľovi Nabuchodonozorovi zjavil pohľad do budúcnosti práve pomocou sna, obrazu a zničenia tohto obrazu?

4. Aký účel majú proroctvá Biblie? Žalm 119,105; Ján 14,29

5. V ktorej dobe žil a písal svoju knihu prorok Daniel? Dan 1,1 2; 2,1

6. Týka sa proroctvo z knihy Daniela z pohľadu dnešného človeka len minulých dejín alebo aj budúcnosti pred nami? Daň 12,4

7. V akom zmysle dokazujú proroctvá Biblie existenciu Božiu a zároveň spoľahlivosť Božieho Slova? Iz 41,2124; 2628

Biblické proroctvá sa podobajú zámku a kľúču. V niektorých proroctvách nachádzame rôzne symboly, ktoré sú vždy vysvetľované na iných miestach Biblie. Preto sa pri výklade proroctva nemáme snažiť vsunúť do nej vlastné predstavy, ale skôr zistiť, ako dané proroctvo vykladá Biblia a história.

Zanechajte komentár