„A jeden z nich, zákonník sa opýtal pokúšajúc ho a povedal: Učiteľu, ktoré prikázanie je veľké v zákone? A Ježiš mu riekol: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je to veľké a prvé prikázanie.“ (Mat 22,35-38)

Boh krátko po vyslobodení Izraelitov z Egypta vyzval Mojžiša, aby pripravil dve kamenné dosky a vystúpil s nimi na horu Sinaj. Tam na nich Boh svojím prstom napísal svoj zákon – Desatoro (5 Moj 4,13). Napísal ho na kameň preto, aby ukázal, že zákon je večný a nezmeniteľný, a skutočnosť, že ho napísal sám, naznačuje, že mu na presnom znení skutočne veľmi záleží. Boží zákon má pre človeka veľký význam.

Tým, že ho napísal na dve dosky, Boh určil jeho základné rozdelenie.

Prvá doska zákona prostredníctvom prvých štyroch prikázaní vymedzuje vzťah a povinnosti človeka voči Bohu. Každý, kto miluje Boha podobne ako Boh jeho, sa bude snažiť tieto prikázania naplniť. Druhá doska potom veľmi konkrétne vymedzuje vzťah a povinnosti človeka voči človeku. Ak druhých ľudí milujeme rovnako ako seba, potom sa prirodzene riadime týmito prikázaniami.

Desatoro je v skutočnosti rozdelené do desiatich jednotlivých príkazov, a to je význam slova Dekalóg (DEKA – desať; LOGOS – slovo).

Ako znejú jednotlivé prikázania a čo obsahujú? Záznam celého Desatora nachádzame na dvoch miestach: 2 Moj 20,1-17 a 5 Moj 5,6-21, kde nachádzame jeho opakovanie.

Židia považujú úvodnú vetu: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov“ (v. 2) za súčasť prvého prikázania. Niektoré cirkvi naopak nesprávne zlučujú prvé a druhé prikázanie a posledné desiate rozdeľujú na dve. Presné rozdelenie jednotlivých prikázaní je však možné určiť zo samotného textu a obsahových celkov Desatora.

V úvode k zákonu sa Boh ľuďom predstavuje ako vysloboditeľ, ktorý je oprávnený tým, ktorých vyslobodil, stanoviť taký spôsob života, aby sa znovu nedostali do otroctva. Prehlasuje o sebe: „Ja som Hospodin, tvoj Boh“. On je Boh, ktorý nás stvoril (Žalm 95,3.5.6), ktorý nám dáva a udržuje život (Iz 42,5). Pri štúdiu a rozbore Desatora nám nejde iba o akýsi všeobecný zákon, o mravné normy, ale máme čo do činenia s veľkým, mocným a večne živým Bohom, ktorý nás má nekonečne rád. V každom z desiatich prikázaní hovorí o sebe aj o nás, hovorí o našom vzájomnom vzťahu. Desatoro nám ukazuje, akým životom skutočne žijeme, a stanovuje, akým životom by sme mali žiť podľa želania toho, kto nás prišiel zachrániť rovnako ako Izraelitov z egyptského otroctva. Boh úvodom Desatora pripomína vrcholný čin svojej lásky preto, aby v nás vzbudil vďačnosť a túžbu žiť podľa jeho vôle.

I. NAJDÔLEŽITEJŠIE PRIKÁZANIE (1. prikázanie)

„Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. Nebudeš mať iných bohov predo mnou.“ (2 Moj 20,2.3)

Základ celého Desatora

V prvom prikázaní sa ľuďom predstavuje sám Boh ako Stvoriteľ a Ježiš Kristus ako Vykupiteľ.

Ľudia všeobecne uznávajú potrebu určitých mravných zásad pre človeka a pre spoločnosť. Uznávajú, že dodatočné postihovanie ľudí za priestupky je núdzovým riešením, a preto by sa s mravnými zásadami mali zoznamovať ľudia už od detstva. Väčšine takto zmýšľajúcich ľudí však stačia zásady napísané na druhej doske zákona – cti svojich rodičov, nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš… avšak prikázania prvej dosky považujú za zbytočné. „O akom Bohu hovoríte? Boh predsa nie je …“ Títo ľudia zabúdajú na jeden dôležitý princíp. Ak všetky medziľudské vzťahy a povinnosti (druhej dosky zákona) začínajú piatym prikázaním „Cti svojho otca a matku“ – pravou úctou a láskou k rodičom, potom všetky medziľudské vzťahy a povinnosti začínajú ozajstnou úctou a láskou k tomu, ktorý všetkých stvoril.

PRVÉ PRIKÁZANIE SA STÁVA ZÁKLADOM VŠETKÝCH ZÁKONOV, mravných princípov, stredom, od ktorého sa všetko odvíja. Je najväčším prikázaním. V ňom sú obsiahnuté všetky ostatné. Je akýmsi srdcom. Ak ho ľudia vypustia zo svojho mravného kódexu, ten, aj keď je akokoľvek dobre formulovaný, je bez života, bez sily, chýba mu srdce. Prvé prikázanie dáva zmysel a cenu všetkým ostatným a všetky ďalšie, ktoré sa dotýkajú našich konkrétnych životných situácií, dávajú spätne zmysel prvému prikázaniu. Na začiatku všetkých Božích požiadaviek stojí ako hlavný princíp bezpodmienečné uznanie Boha a úcta k nemu. Tu sa stretávame so živým Bohom, naša JA je postavené pred väčšie TY, stvorená bytosť stojí pred Stvoriteľom.

Človek nie je zvrchovaným pánom svojho života, narodí sa, starne, ovplyvňujú ho okolnosti a nakoniec zomiera. V prvom prikázaní za nami prichádza ten, kto je večný a chce nám dať večný život, náš záchranca (Zj 1,17-19; Žid 13,8).

Kladná definícia

Prikázanie zaznamenané v Desatore sa mnohým ľuďom javí ako obmedzenie, ochudobnenie života, pretože spravidla začínajú záporom „NE…“ Mnohé ďalšie biblické miesta však tieto prikázania predkladajú v kladnej polohe. Kým 1. prikázanie znie: „nebudeš mať iných bohov okrem mňa“, Ježiš Kristus povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom…“ Božie prikázania človeka neobmedzujú, naopak, nabádajú nás ku konkrétnym pozitívnym činom, postojom a konaniu. Obohacujú a prehlbujú náš život. Preto mohol Šalamún napísať: „Môj synu… tvoje srdce nech pozoruje na moje prikázania, lebo ti pridajú dlhosti dní a rokov života i pokoja… a tak nájdi milosť a výborný rozum v očiach Boha i ľudí.“ (Prísl 3,1-4)

Čo je konkrétne mienené slovami „nebudeš mať iných bohov predo mnou“?

1. Zákaz uctievať čokoľvek a kohokoľvek

Boh dobre vie, že ľudia majú od nepamäti sklon uctievať niekoho či niečo – veci alebo božstvá, ktoré si vytvorili. Boli to nebeské telesá, príroda, zvieratá, stromy, bôžikovia, vlastné myšlienky, výtvory či úcta k sebe samým. Akonáhle sa človek k niečomu takému obracia so svojimi problémami, túžbami, prianiami, akonáhle to uctieva a slúži tomu, potom hreší!

Izraeliti mali najhlbšie poznanie Boha, a predsa sa stále prispôsobovali okolitým národom a uctievali s nimi ich modly!

2. Otázka priorít v živote

Bohom sa človeku stáva všetko, čo postaví na prvé miesto vo svojom živote! Mať iných bohov znamená mať iné ciele života, inú orientáciu svojej existencie ako skutočného Boha. To on nám dáva život, silu, radosť, dary pre život, a preto len on má nárok na našu úctu a lásku. Preto Pán Ježiš povedal, že získať čokoľvek za cenu straty vzťahu k Bohu je tragédiou: „Lebo čože to osoží človekovi, keby získal hoci aj celý svet a svoju dušu utratil?“ (Mat 16,26)

Na inom mieste dáva radu: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko vám bude pridané.“ (Mat 6,33)

3. Odhalenie rôznych foriem modlárstva

Je potrebné oddeliť hrubé pohanské modlárstvo od jemného vnútorného. Dnešní ľudia si vytvárajú iných bôžikov než ľudia v staroveku. Obdivujú sami seba a svoje diela. V obdive sa skláňajú pred technickými zázrakmi a veľkými dielami, ktoré vybudovali. Mnoho ľudí uctieva „spotrebný tovar“, žijú len pre dosiahnutie materiálnych hodnôt!

Keby bola dnes usporiadaná výstava predmetov a vecí, ktoré sa pre dnešného človeka stali bohom, čo všetko by sme mohli vidieť? Čo tvoje by ležalo vo vitríne? (Jób 31,24; Mat 4,8.9; Luk 12,16-21; Prísl 10,22).

4. Bôžikovia skrytí vo vnútri srdca

Mnoho bohov ľudia uctievajú vo svojom vnútri, sú to abstraktné, a napriek tomu rovnako nebezpečné veci-záľuby, vlastný program, vášeň, hýčkaný hriech, šport, ktorému venujeme všetko, v tomto zmysle i kultúra, úspech. Takým bohom dnes mnoho ľudí stavia svoje oltáre. Boh nás však varuje: „Beda tým, ktorí hovoria zlému dobré…, ktorí sú múdri vo svojich vlastných očiach…, kto v lakomstve hrabe svojmu domu nespravodlivý zisk…“ (Iz 5,20.21; Hab 2,9; Luk 6,24)

5. Pozitívna výzva

Pozitívnym zmyslom 1. prikázanie je vytvárať a posilňovať pravú vieru, lásku k Bohu a dôveru v neho. Biblia často používa výraz, aby sme sa Boha „báli“ a mali „bázeň“ (3 Moj 19,14; 5 Moj 13,4; Žalm 33,8; 85,10; Prísl 1,7). Pravá „bázeň“ nie je strach, ale skutočná úcta k Bohu, k majestátu vesmíru.

Prvé prikázanie nás vyzýva, aby sme Boha skutočne hlboko, nadovšetko milovali a svoj vzťah k nemu prejavovali v celej šírke nášho života (Ján 14,15.21).

6. Hospodin je pravým Bohom

Boh, ktorého opisuje biblia, je JEDINÝM PRAVÝM BOHOM. Nie je možné ho vôbec porovnávať so žiadnymi inými bohmi!

„Ja som Hospodin, a niet viacej nikoho; nie je Boha krome mňa…“ (Iz 45,5) Aké dôkazy svojho božstva a moci Boh predkladá? Tým prvým a najväčším je jeho stvoriteľská moc. Boh stvoril v šiestich dňoch náš svet a všetko, čo je na ňom (2 Moj 20,11; Žalm 96,8-10; 86,8-10; Iz 45,18-22; Jer 10,10-15). Stvoriteľ je hoden prijať úctu od svojho stvorenia.

Ďalším veľkolepým dôkazom božskej moci je predpovedanie budúcnosti. Stovky dnes už naplnených a čoskoro splnené najväčšie proroctvo o Božom kráľovstve dokazujú, ako veľký, múdry a mocný je Boh. Len jemu je možné úplne dôverovať (Iz 41,21-24; 48,3-6; 65,16-25).

Ďalším dôkazom božstva a moci nášho Pána je skutočnosť, že za nás z lásky zomrel na kríži a po troch dňoch zase vstal z mŕtvych. Má moc nad smrťou, a preto je schopný nám zaručiť splnenie sľubu, že nám dá život večný! (1 Kor 15,3-6.17-20. 51-54; Zj 1,17.18).

II. SPRÁVNY SPÔSOB UCTIEVANIE BOHA (2. prikázanie)

„Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, a činím milosť tisícim tým, ktorí ma milujú a ostríhajú moje prikázania.“ (2 Moj 20,4-6) Prečítaj si 5 Moj 3,1-8.13.18

Ľudský sklon uctievať niečo viditeľného

Izraelský národ sa v starozákonnej dobe príkro odlišoval od ostatných národov. Neuctievali žiadnych bôžikov, sochy či obrazy (ak boli verní Bohu), zatiaľ čo v okolitých národoch sa to bôžikmi priam hemžilo. Izraelčania nemali žiadnu sochu dokonca ani v najsvätejšej svätyni v Jeruzaleme.

Ľudia mali vždy sklon Boha si zviditeľniť, stvárniť a oprieť sa o hmatateľnú prítomnosť. (Možno preto dodnes niektorí ľudia hovoria: Ak neuvidím, neuverím.) Preto si robili svojich bohov v podobe sôch a obrazov. Za vzor si brali nebeské telesá, slnko, mesiac, hviezdy – uctievané predovšetkým v starej Asýrii a v Babylone. Egypťania si brali ako vzor skôr zvieratá a vtáctvo a nachádzame rad bohov podobných bájnym bytostiam z podsvetia, z vodných hlbín, jaskýň … Všetko pohanstvo bolo a je kultom prírody, uctievaním ľuďmi nepochopiteľných síl. Apoštol Pavol však v liste Rimanom napísal, že vytváranie a uctievanie bohov a modloslužba prírodným silám viedla k postupnej degradácii, mravnému úpadku ľudstva. Miesto Stvoriteľa, ktorého človek nevidí, sa začali ľudia klaňať stvoreniu, pretože sa mu zdalo bližšie, prístupnejšie, a pretože s ním mohli ľahšie manipulovať. Pozvoľna sa z „bohov“ stávali zlí páni! Modly nie sú len nevinné figúrky so smiešne vycerenými zubami, vhodné len na strašenie detí! Viedli celé civilizácie k otrasnému úpadku!

Krutá daň za prestupovanie Božieho príkazu

Zarážajú vás v druhom prikázaní slová: „ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia,“? Tato veta z druhého prikázania prezrádza, že uctievanie vytvorených modiel, obrazov a sôch prináša tragické následky. Aké?

Ľudia „Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami a zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka i vtákov i štvornohých tvorov i zemeplazov. Preto ich tiež aj Boh ta vydal v žiadostiach ich srdca do nečistoty, aby prznili svoje telá medzi sebou, ako takí, ktorí premenili pravdu Božiu na lož a radšej sťa Boha ctili a bohoslúžili stvoreniu než Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Ameň. Preto ich Boh vydal do hanebných náruživostí, lebo aj ich ženského pohlavia osoby premenili prirodzené používanie seba na také, ktoré je proti prírode, a podobne aj mužského pohlavia osoby opustiac prirodzené používanie ženy rozpálili sa vo svojej hriešnej žiadosti navzájom naproti sebe, mužovia s mužmi páchajúc hanebnosť a odplatu, jaká bola treba za ich šialený blud, dostávajúc sami na sebe.“ (Rim 1,21-27)

Apoštol Pavol odhaľuje, k čomu ľudí v minulosti a dodnes vedie modloslužba;

1. Uctievanie bohov a model viedlo k úpadku Izraela a žiaľ, neskôr aj kresťanské cirkvi! Cez výslovný zákaz Izrael podliehal vplyvom okolitých národov a preberal ich modly a potom aj ich morálku! Za Árona si urobili zlaté teľa (2 Moj 32), Moloch Kananejcov pohlcoval do rozpáleného náručia obete živých detí (2 Kráľ 16,3; 17,17), modloslužba spôsobila, že Boh nechal Izrael aj Júdu odviesť do zajatia!

Kresťanská cirkev prvých storočí nemala žiadne obrazy ani sochy. Až Augustín povedal: „Nech nám nie je uctievanie ľudských výtvorov náboženstvom.“

On to bol, kto rozdelil Desatoro na symbolické čísla tri a sedem, aby dosiahol „ideálny“ počet povinností voči Bohu a voči človeku (tri a sedem). Tým prvé a druhé prikázanie zúžil na: „V jedného Boha veriť budeš“, kde nie je ani zmienka o uctievaní obrazov a sôch. To bolo podnetom k zavádzaniu obrazov a sôch do kresťanstva.

2. Uctievanie model viedlo ku krutosti a nemravnosti

Pohanské uctievanie modiel – modloslužba – bola v starozákonnej dobe často spojená so sexuálnou neviazanosťou (2 Moj 32,25; 4 Moj 25,1-3; Rim 1,26.27). Medzi Kananejskými kmeňmi sa často rýchlo šírili pohlavné choroby, ktoré doslova fyziologicky, dedične degenerovali celé kmene. To je význam slov, že Boh „navštevuje neprávosť otcov na synoch“. Boh položil zodpovednosť za zdravie detí na rodičov, keď tí zvrhlým spôsobom života v modloslužbe degenerujú zdravie svojich potomkov, boh tomu nebude brániť! Archeológovia v Karmelitskej jaskyni v Palestíne našli v jednej „civilizačnej“ vrstve kostry ľudí vyvinutých a zároveň kostry ľudí zdegenerovaných. Nie teda vývojových medzičlánkov, ale ľudí zdegenerovaných. Preto Boh v Starom zákone musel nechať vyhubiť niektoré pohanské kmene, ktoré boli najviac zdegenerované a choré. Chcel uchrániť aspoň prijateľné zdravie ľudí pre budúce generácie!

3. Uctievanie modiel bolo často spojené s okultizmom a špiritizmom!

Preto Boh tak rezolútne odmieta akékoľvek spojenie svojho ľudu s týmito praktikami. Prečítajte si 5 Moj 18,9-14 a Iz 8,19-20. Špiritizmus je takzvané spojenie s domnele mŕtvymi ľuďmi, kedy vlastne médium „vytvára“ akýsi „obraz, spodobnenie“ domnelo mŕtveho človeka. Je to však priame spojenie s nepriateľom Božím, a preto sa Boží ľud má vyvarovať aj tejto formy „modloslužby“ (1 Sam 28. kap.).

Rôzne formy modloslužby

Je nesprávne robiť, mať a uctievať obrazy, sochy, modly, bôžikov… Dnes však sa mnohí ľudia dopúšťajú modloslužby v inej forme: uctievajú seba, rozkoše, vlastnú chuť, mamon… Modlou sa môže stať všetko, čomu v živote slúžime!

Boh od nás vyžaduje duchovnú bohoslužbu

Prečítajme si, čo Kristus povedal žene zo Samárie: Ján 4,20-24 (Sk 17,24.25). Kiež by sme patrili medzi tisíce tých poslušných, ktorých Boh korunuje svojím milosrdenstvom a láskou (2 Moj 20,6).

III. NEBEZPEČENSTVO NEÚCTY A ZOVŠEDNENIA (3. prikázanie)

„Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo. Lebo Hospodin nenechá bez pomsty toho, kto by vzal jeho meno nadarmo.“ (2 Moj 20,7) Prečítaj si Žalm 89,9-17.

Boží zákon sa dotýka ľudského myslenia, slov i činov. Po zákaze uctievanie obrazov logicky nasleduje prikázanie, ktoré zakazuje zneužívanie Božieho MENA. Boh, ktorého síce nemôžeme vidieť, sa nám dostatočne zjavil svojim menom. Možno, že si hovoríme – záleží vôbec na nejakom slovíčku? Áno, za ním sa skrýva NAJVYŠŠIA BYTOSŤ VO VESMÍRE. Preto Kristus vo vzorovej modlitbe povedal: „Posväť sa tvoje meno.“

1. Význam Božieho mena

Každý z nás má svoje meno, ktoré človeka vyznačuje, špecifikuje (Iz 43,1). Každý z nás si svoje meno váži. Poškodzovanie mena druhých je ako nactiutŕhanie trestné. V biblických časoch meno vyznačovalo charakterové vlastnosti jedinca. Ako znie Božie meno? Mojžiš sa Boha pýtal na meno a dostal odpoveď: „Pán – som, ktorý som.“ (2 Moj 3,14) Je to meno? Hebrejská písmená JHVH (prekladané Pán alebo Hospodin) znamenajú „večný“. V biblii sa nám Boh predstavuje celým radom ďalších výrazov – Boh, Všemohúci, Pán, Otec… Najdokonalejšie sa nám však zjavil v Ježišovi Kristovi, pôsobí na nás prostredníctvom Ducha Svätého. Boh však zdôrazňuje, že sme zachránení len skrze jedno meno: Sk 4,12. Za každým z týchto výrazov stojí živý Boh, ktorý je ochotný nám pomôcť a spasiť nás, keď jeho meno vyslovíme. Božie meno je pre nás SVÄTÉ. Nech vyslovíme ktorékoľvek meno, výraz, označujúci Boha, vyslovme ho s úctou a vďačnosťou.

2. Čo znamená „zneužívať“ Božie meno?

1. brať Božie meno nadarmo – zbytočne. Keď sa ľudia hnevajú, niečo sa im nedarí – čo povedia? Vyslovia Božie meno! Židia mali Božie meno v takej úcte, že ho radšej ani nevyslovovali, ale odpisovali. Bežný hovor dnešného človeka je doslova pretkaný zneužívaním Božieho mena! Odnaučme sa to!
2. Božie meno by sme nemali používať v prísahe! Neberme Boha za svedka svojich slov a tvrdení, hovorme pravdu aj bez dovolávanie sa Boha za svedka (Mat 5,37).
3. Božie meno nepoužívajme zbytočne často, ani k nejakej reklame (ako napr. slovo „kresťanský“ – strana, kultúra, názor, štát, …).
4. Nespájajte Božie meno s poverami, zariekavaním, špiritizmom, kliatbami …
5. Hriechom je aj to, keď druhých nevedieme k tomu, aby Božie meno nezneužívali.

„Boh nenechá bez trestu toho…“ Prečo len pri tomto prikázaní je vyslovené varovanie pred trestom? Boh je svätý. Môžeme to prirovnať k vysokému napätiu. Všade okolo sú tabuľky: Životu nebezpečné! A predsa sa nájdu odvážlivci, ktorí… je to trest? Je to prirodzený dôsledok nerešpektovania varovania.

Keď sa človek neúctivo dotýka Božieho mena a berie ho na ľahkú váhu, prejavuje nedostatok úcty a lásky k samotnému Bohu a strháva ostatných k podobnej neúcte. Tým zarmucuje a odmieta toho, kto ho stvoril a kto ho môže zachrániť pre večnosť. V Božom mene je nám otvorená cesta záchrany. Preto by sme ho mali vždy vyslovovať s úctou.

Pravé náboženstvo začína v mysli.

Kristus povedal, že všetko dobré aj zlé má svoj pôvod v mysli (Mat 15,18.19). Preto je nutné nechať si Božou mocou premeniť myslenie (Rim 12,2) a zaoberať sa dobrými a čistými myšlienkami (Fil 4,8). Boh si želá, aby sme boli čistí a úctiví vo svojom myslení, a potom budeme čistí a úctiví vo svojom konaní a slovách. Keď Kristus premení naše srdcia a myslenia, potom to budú svedčiť aj naše slová (Ef 4,29; Kol 4,6; 1 Tim 4,12).

Ako správne ctiť Božie meno? Nie je správne ho nevyslovovať vôbec. Boh si želá, aby sme ho oslovovali, aby sme o ňom hovorili, vyznávali, chválili ho – ale vždy v úcte, vždy si máme uvedomiť, pred kým stojíme a o kom hovoríme. On je predsa náš „nebeský Otec“, náš Záchranca, ktorému chceme raz v Božom kráľovstve spievať piesne chvál a vďačnosti. (Zj 15,2-4)

---

Študijné otázky

1. Za akých okolností Boh vydal Izraelitom Desatoro? (2 Moj 19.-20. kap.)

2. Akým spôsobom sa Boh predstavuje v úvode Desatora? (2 Moj 20,1-2)

3. Prečo patria obidve dosky Desatora nerozlučne k sebe? (Mat 22,35-40)

4. Čo sa stávalo pre ľudí „bohom“ v minulosti a ktoré veci sú to dnes?

5. Aké dôkazy svojho božstva a moci Boh ľuďom predkladá?

6. Prečo majú ľudia sklon uctievať niečo viditeľné?

7. Modloslužba viedla ľudstvo, Izrael a žiaľ i novozákonnú cirkev k úpadku. V ktorých oblastiach je modloslužba veľmi nebezpečná?

8. Pod akým menom a pod akými výrazmi sa nám Boh predstavuje?

9. Akými spôsobmi je možné zneužívať Božie meno?

10. Akým správnym spôsobom má človek ctiť Boha a jeho meno?