Celou jordánskou krajinou sa ako požiar rozšírila správa o pozoruhodnom kazateľovi, ktorý kázal pri Jordáne. Ľudia, ktorí sa v zástupoch tlačili okolo neho, potom na jeho výzvu vstupovali do rieky a on ich ponoril. Preto k jeho menu Ján ľudia pridávali ďalšie „Krstiteľ“. Čo viedlo Jánových poslucháčov k tomu, že sa radi dali pokrstiť ponorením v rieke?

V starozákonnej dobe Židia dodržiavali veľa náboženských obradov, ceremónií a rituálov, pri ktorých úzkostlivo dbali na vonkajšiu formu. Vo svojej snahe zapáčiť sa Bohu šli dokonca tak ďaleko, že vonkajšiu formu nadradili nad vnútorný obsah. Ježiš Kristus im často vytýkal pokrytectvo (Mat 6,5.7; 23,23-28) a tiež to, že svojimi nariadeniami rušia Božie zákony a princípy (Mat 15,1-9).

Ľudia až dodnes tiahnu k vonkajším formám náboženstva, k obradom, a často nechápu ani neprežívajú jeho pravú vnútornú podstatu (2 Tim 3,1.4.5). Znamená to, že všetky vonkajšie náboženské úkony sú zlé či prekonané? Je pravda, že Ježiš Kristus svojou smrťou zrušil všetky starozákonné predobrazné obrady, celý ceremoniálny systém (Kol 2,14-18.20). A predsa sám Kristus ustanovil niekoľko dôležitých náboženských obradov, ktoré nám Nový zákon jasne predkladá.

Tým prvým obradom je biblický krst a druhým je večera Pánova. Obidva tieto obrady majú svoj pôvod v Biblii a kresťania ich majú dodržiavať na priamy pokyn Ježiša Krista, a to aj v čase, keď sa zjednodušuje a odbúrava všetko, čo sa javí príliš zložité či zbytočné.

Apoštol Pavol napísal významný výrok: „Je jeden Pán, jedna viera, jeden krst …“ (Ef 4,5)

Napriek tomu, že Biblia píše o jednom krste, dnešný kresťania sa v tejto otázke veľmi rôznia. Niektorí krst nepraktizujú vôbec, iní tvrdia, že je pre spasenie nevyhnutný. Niektorí kresťania krstia ľudí „pokropením“, niektorí „vyliatím“ vody na človeka, ďalší „úplným ponorením“. Niektorí krstia malé deti, zatiaľ čo iní krstia iba dospelých, ktorí sami uverili. Tieto rozdiely privádzajú mnohých do rozpakov.

Biblia hovorí, že je len „jeden krst“. V dobe apoštolov sa kresťania v tejto otázke nerôznili, pretože poznali a praktizovali pokyny Ježiša Krista. Ak chceme mať istotu aj v tejto dôležitej otázke, musíme ju starostlivo skúmať v Novom zákone. Musíme zistiť, aký význam mal krst v apoštolskej cirkvi a akým spôsobom boli veriaci skutočne krstení. To je ten „jeden krst“, o ktorom sa zmieňuje apoštol Pavol.

I. OTÁZKA BIBLICKÉHO KRSTU JE OTÁZKOU SPASENIA

Keď si kladieme otázku o dôležitosti krstu, nie sme odkázaní iba na náš úsudok, ale máme k dispozícii to, čo povedal sám Spasiteľ. On nezaťažil život človeka žiadnym zbytočným nariadením ani rituálom. Pokiaľ však hovoríme o krste, zisťujeme, že krst je:

1. Požiadavka nášho Pána:

„Ježiš pristúpil a povedal im: … Choďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich v meno Otca i Syna i Svätého Ducha, učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ (Mat 28,18-20)

Máloktorý príkaz Biblie je taký jasný a autoritatívny ako Ježišove slová: „Choďte – učte – krstite.“ Cirkev – veriaci ľudia majú ísť do celého sveta a kázať – všetkých ľudí učiť o spasení v Kristovi. Akonáhle niekto uverí, má byť pokrstený. Krst je príkaz samotného Spasiteľa, a to dostatočne vypovedá o jeho dôležitosti. My, ľudia, nemáme žiadne právo rušiť či upravovať jasné pokyny a príkazy, ktoré vydal Boh. Nikto z ľudí by sa predsa neodvážil povedať Kristovi do očí: „To, čo žiadaš, nie je také dôležité. Radšej budem robiť niečo iné!“

Raz, na začiatku, ľudia podcenili Kristov príkaz a poslúchli vlastné, pokušením zviklané srdce. Aké dôsledky to prinieslo? Až dodnes všetci úpieme pod jarmom hriechu (2 Kor 11,3; Rim 8,19-23). Keby sme v Písme nenašli pre krst žiadny iný dôvod ako Kristov príkaz, bol by sám o sebe postačujúci. Týchto dôvodov však nachádzame oveľa viac.

Ježišov príklad. Jedného dňa Kristus zavrel dvere tesárskej dielne, rozlúčil sa s rodinou a zamieril k Jordánu, kde kázal Ján Krstiteľ. Prišiel až k nemu a žiadal ho o krst. Prekvapený prorok sa bránil, pretože v Kristovi spoznal „Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta“ (Ján 1,28.29).

„Povedal: Ja by som mal byť pokrstený od teba, a ty ideš ku mne? Ježiš mu odpovedal: Nechaj teraz, lebo tak je treba, aby sme úplne splnili Božiu vôľu.“ (Mat 3,14-16)

Po tých slovách ho Ján pokrstil (Mat 3,14-16).

Od samotného začiatku bol krst spojený s očistením človeka od hriechov, s odpustením (Mat 3,6; Sk 2,38). V tom prípade Kristus, ktorý nikdy nezhrešil, nemusel byť pokrstený! Kristus podstúpil krst z úplne iného dôvodu: aby nám svojím príkladom zdôraznil jeho dôležitosť. (Pozri 1 Petr 2,21) Krst totiž úzko súvisí so spasením človeka.

2. Krst a spasenie

Kristus vyhlásil: „Kto uverí a pokrstí sa, bude spasený.“ (Mar 16,16)

V apoštolskej cirkvi boli ľudia krstení bezprostredne potom, čo vyznali svoju vieru v Ježiša Krista. Bolo to v skutočnosti potvrdenie ich vyznania (Sk 8,37.38).

Apoštol Peter vo svojom liste prirovnáva krst k udalostiam, ktoré sa odohrali pri potope. Boh vtedy prostredníctvom Noeho ľudí varoval pred hroziacou záhubou. Ukázal im, ako môžu byť zachránení. Ak uveria, že Boh nechal postaviť koráb a prijmú jeho opatrenia, budú zachránení. Žiaľ, aj napriek jasnej Božej výstrahe, hoci ľudia poznali cestu záchrany, drvivá väčšina ľudí neuposlúchla. Bolo zachránených len osem ľudí (1 Petr 3,20.21).

Krst je podľa Písma podmienkou spasenia, avšak krst sám spasenie nezaručuje! Ak si niekto myslí, že krstom získava neodvolateľný nárok na večný život, akúsi „miestenku do neba“, kruto sa mýli. Izraelský národ začal dobre. Ich exodus z Egypta je v Biblii prirovnaný ku krstu (1 Kor 10,1-5). Koľko z nich však vošlo do zasľúbenej zeme? Koľko z nich raz vojde do Božieho kráľovstva? Krst je len začiatkom duchovného rastu, štartom „závodu o veniec večných víťazov“.

Správny je len „jeden krst“ (Ef 4,5)

Kresťania sa v ponímaní aj v prevádzaní krstu diametrálne odlišujú. Niektorí krstia ľudí „pokropením“, iní „polievaním“ a ďalší ich „ponárajú“. Boh dal svojej cirkvi v Písme dostatočne jasné pokyny aj v otázke spôsobu krstu. Preto apoštol napísal: „Je jeden krst.”

Aký je význam pojmu „krst“? Toto slovo prekladáme z gréckeho výrazu „baptizo“, ktoré znamenalo „ponoriť pod hladinu“. V biblických dobách tento výraz v sebe niesol skôr myšlienku „ponoriť“ než „krstiť“. Tento termín sa často používal pri farbení látok, ktoré museli byť ponorené do farby.

Keď čítame novozákonné texty spojené s krstom, mozaika nám vytvára jasný obraz. V ev. Mar 1,5.9 čítame, že „všetci boli krstení v rieke“. Predložka „eis“ v pôvodnom texte znamená „v“. Ján 3,23 hovorí, že „Ján krstil v Énone, pretože tam bolo dostatok vody.“ Mat 3,16 dopĺňa: „Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody.“ Podobne to napísal aj Lukáš v Sk 8,38: „Obidvaja zostúpili do vody a Filip ho pokrstil.“

Ľudia v apoštolskej cirkvi boli krstení ponorením. Tento spôsob krstu potvrdzujú aj staršie záznamy. Archeologické nálezy v Kumráne pri Mŕtvom mori, kde bolo sídlo Esejcov, ukazujú, že už oni prijímali svojich členov krstom ponorením. Bolo tam nájdených niekoľko bazénov vytesaných do skaly, do ktorých viedli schody. Krst ponorením dokladajú tiež kresby z katakomb a chrámov, vyobrazené na stenách a na stropoch, a mozaiky na podlahách. Cirkev tento spôsob krstu praktizovala v mnohých európskych krajinách asi do desiateho storočia.

II. VLASTNÝ VÝZNAM BIBLICKÉHO KRSTU

Keď Ježiš Kristus ako zakladateľ kresťanskej cirkvi stanovil obrad krstu a jeho vonkajšiu formu, potom krst musí byť mimoriadne významný. No viac ako na vonkajšej forme samozrejme záleží na jeho symbolike, na jeho vnútornom obsahu. Pre tento vnútorný význam je krst taký dôležitý.

1. Krst je pripomienkou Kristovej smrti a vzkriesenia

Keď starozákonní pisatelia hovorili o záplave vôd, často týmto obrazom opisovali nesmierne ťažkosti a utrpenia (Žalm 42,8; 69,2.3…). V tomto zmysle bol aj Ježišov krst obrazom jeho neskoršieho nesmierneho utrpenia. Ponorenie do vody bolo symbolom jeho smrti a vynorenie naopak znázornením jeho zmŕtvychvstania. Preto Kristus hovoril o svojom „krste“.

Keby cirkev praktizovala iný spôsob krstu než ponorením, potom by sa tento význam krstu stratil. Toto je veľmi silný teologický argument v prospech krstu ponorením (viď Rim 6,3-5).

2. Znázorňuje koniec nadvlády hriechu a začiatok nového života

Ježiš Kristus prišiel na svet preto, aby ľuďom mohli byť odpustené hriechy (Sk 2,38; 13,28). Kristovi však išlo o oveľa viac – aby hriechom zotročeného človeka VYSLOBODIL Z NADVLÁDY HRIECHU (pozri Mat 1,21). Akonáhle človek uverí Kristovi, spozná Božiu pravdu a prijme krst, sú mu odpustené všetky minulé hriechy, a to znázorňuje ponorenie pri krste (Sk 2,37.38; 17,30). Boh všetky hriechy zabúda a zmazáva ich (Iz 1,16-18; Mich 7,18.19). Krst má však po ponorení ešte ďalšiu fázu. Po „pochovaní starého života do vodného hrobu“ prichádza vynorenie – „vzkriesenie človeka k novému životu“. Pavol hovorí v inšpirovanom výroku:

„Krstom sme teda pochovaní spolu s ním v smrť, aby ako Kristus vstal z mŕtvych Otcovou slávou – aj my žili novým životom … Vieme predsa, že náš starý človek je ukrižovaný spolu s ním, aby telo hriechu bolo zmarené čo do pôsobnosti a aby sme viacej neslúžili hriechu.“ (Rim 6,4.6)

Boh si želá, aby po krste ľudia v jeho moci žili novým životom podľa Kristovho príkladu. Silu k novému životu dáva človeku Duch Svätý, a preto Písmo hovorí o „krste vodou“ a o „krste Duchom“ (Ján 3,5).

Ukážme si na niektoré biblické texty:

• Rim 6,3 „Pokrstení sme v jeho [Kristovu] smrť“
• Rim 6,4 „Pochovaní sme spolu s ním“
• Rim 6,5 „Budeme mu pripodobnení aj vzkriesením“
• Rim 6,6 „aby sme viacej neslúžili hriechu“
• Rim 6,11 „ste mŕtvi hriechu, ale živí Bohu“
• Gal 3,27 „všetci, ktorí ste pokrstení v Krista, Krista ste obliekli“
• Kol 2,12 „súc s ním spolu pochovaní v krste, v Kristovi, ste aj spolu vstali z mŕtvych“

3. Krst ako symbol uzavretia novej zmluvy s Bohom

V starozákonnej dobe Boh uzavrel s Abrahámom a neskôr s celým národom zmluvu, že On bude ich Bohom a záchrancom, ak aj oni zo svojej strany dodržia zmluvné podmienky (5 Moj 5,1.2). Mali sa riadiť ďalej opísaným Desatorom. Izrael však ako národ Boha nepočúval a zmluvu s Bohom trvalo porušoval (Jer 22,9). Boh sa rozhodol, že po Kristovej smrti ponúkne svoju zmluvu všetkým ľuďom, ktorí „uveria“, „pokrstia sa“ a „budú zachovávať jeho prikázania“ (Mat 26,28). Vonkajším znakom starozákonnej zmluvy bola obriezka (1 Moj 17,14). V novozákonnej dobe je to viera v Ježiša Krista, ktorá prirodzene ústi v krste (Kol 2,11.12). Uzavretie tejto zmluvy s Bohom je veľmi dôležité, je to Bohom stanovená podmienka spasenia (Gal 3,27-29).

Spojené štáty americké udeľujú niektorým štátom, s ktorými udržiavajú dobré vzťahy, tzv. „Doložku najvyšších výhod“. Ide o colné, dovozné a vývozné zvýhodnenia, ktoré v obchodnej oblasti výrazne napomáhajú zmluvným partnerom. Boh ponúka ľuďom tú pravú „doložku najvyšších výhod“, ktorá výrazne obohacuje už terajší život človeka a navyše znamená večný život. Avšak nárok na prednosti, ktoré Boh ľuďom ponúka, má iba ten, kto krstom vstúpil do zmluvného vzťahu s Bohom.

4. Krst je Bohom určený spôsob vstupu človeka do spoločenstva cirkvi

Ján zaznamenal Kristov výrok o tom, ako môže byť človek pripojený k jeho duchovnému kráľovstvu: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.“ (Ján 3,5) Akt adopcie duchovného dieťaťa do Božej rodiny, do cirkvi, prebieha prostredníctvom krstu. V 1 Kor 12,13 čítame: „Lebo my všetci… sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo… a všetci sme napojení v jedného Ducha.“

Celá táto pasáž hovorí o úlohe Ducha Svätého v živote cirkvi aj jednotlivcov. On hrá podstatnú úlohu vo všetkých fázach kresťanovho života:

1. Na začiatku Duch Svätý obviňuje človeka z hriechu – Ján 16,8.
2. Pomáha človeku pochopiť pravdy Biblie – Ján 16,13.
3. Premieňa život človeka a vedie ho k rozhodnutiu – Ján 3,5; Rim 8,14.
4. Človek je pokrstený aj v meno Ducha Svätého – Mat 28,19.
5. Tretia osoba Božstva dáva človeku moc k víťaznému životu a dary pre život služby pre iných – Sk 1,8; Rim 8; 1 Kor 12,4-7.
6. Pri krste človek dostáva dar Ducha Svätého. Je to dar Otca duchovnej rodiny svojim novým deťom – a v tomto dare sú zahrnuté všetky duchovné potreby – Sk 2,38.

Boží návod je jednoduchý. Cesta človeka do Božieho kráľovstva vedie cez vieru, poznanie Písma, odovzdanie života Ježišovi Kristovi, krst ako vstup do Božej cirkvi, vedenie a výchovu Duchom Svätým a službou pre iných v jeho moci. Biblický krst dospelých ľudí na základe viery v Ježiša Krista je štádiom, ktoré na ceste do Božieho kráľovstva nemožno preskočiť ani obísť.

5. Krst znamená verejné vyznanie viery

Pán Ježiš neprišiel z neba na zem tajne, inkognito, aj keď sa za ľudí mohol pred vesmírom právom hanbiť. Prišiel zjavne a svoju náklonnosť k nám vyhlásil úplne verejne (Ján 1,14). Rovnaký postoj verejného vyznania a priznania sa k nemu Kristus očakáva aj od svojich nasledovníkov:

„Každého teda, kto sa ku mne prizná pred ľuďmi, k tomu sa i ja priznám pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. A kto by mňa zaprel pred ľuďmi, toho i ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Mat 10,32.33)

Podobnú výzvu dal apoštol Pavol, väznený pre Krista, mladému Timotejovi:

„Bojuj dobrý boj viery, aby si získal večný život, ku ktorému si aj povolaný a ku ktorému si sa prihlásil dobrým vyznaním pred mnohými svedkami.“ (1 Tim 6,12)

Pavol tu Timoteovi zrejme pripomína jeho krst. Vyznanie pred ostatnými ľuďmi má veľkú hodnotu. Ľudí k správnemu rozhodnutiu nevedú iba slová a výzvy, ale zvlášť dobré príklady. Verejné vyznanie viery a krst prebúdza v ďalších ľuďoch túžbu odovzdať sa Bohu rovnakým spôsobom a dodáva im odvahu k tomuto kroku viery (Zj 22,17).

Problém krstu malých detí

Podľa učenia Písma má biblický krst význam iba pre tých, ktorí dosiahli primeraný vek, aby pochopili a plne prežili posolstvo evanjelia, aby uverili, prežili pokánie a znovuzrodenie. To sú Božie predpoklady pre krst (Mat 28,18.19; Mar 16,16; Ján 3,5). Správa zo Sk 8,12 hovorí, že sa „dávali pokrstiť muži a ženy“ – teda nie malé deti!

Známy protestantský teológ Karl Barth napísal: „Nový zákon nikde neprikazuje ani nepripúšťa krst malých detí.“ (Dogmatika cirkvi, Edinburg 1969, 4. zv., str. 79)

Keďže nemluvniatka a malé deti nespĺňajú základné predpoklady pre biblický krst, nie je správne ich krstiť a kvôli nim meniť aj spôsob krstu. To však neznamená, že v detstve im je odopreté Božie kráľovstvo! Pán Ježiš predsa vyhlásil: „Nechajte dieťatká a nebráňte im prísť ku mne, lebo takých je nebeské kráľovstvo.“ (Mat 19,14) Pán Ježiš deťom žehnal – a taká prax – modlitba za deti a vyslovenie požehnania v spoločenstve veriacich je namieste.

Navyše Písmo poskytuje veriacim rodičom uistenie, že ich deti sú posvätené ich vierou (1 Kor 7,14). Boh teda berie deti veriacich rodičov ako „sväté“.

III. PREDPOKLADY A DÔSLEDKY KRSTU V ŽIVOTE ČLOVEKA

A. Predpoklady krstu

V živote človeka existuje niekoľko veľmi významných „vrcholov“ – je to narodenie, voľba životného partnera, voľba povolania, odchod detí z rodiny, odchod do dôchodku … Krst však svojím významom prevyšuje všetky tieto podstatné životné kroky, pretože rozhoduje o večnom osude človeka. Rozhodnutie prijať Ježiša Krista ako Spasiteľa je tým najkrajším a zároveň najzodpovednejším rozhodnutím. Boh stavia pred človeka cestu života a cestu smrti a praje si, aby si každý zvolil život (Jer 21,8; 1 Tim 2,4).

Viera v Ježiša Krista. Prvým predpokladom krstu je viera v Ježiša v plnom slova zmysle: že Kristus bol od večnosti, že je druhou osobou božstva, že sa stal človekom a na zemi žil príkladným životom, že zomrel a vstal z mŕtvych, že príde druhýkrát ako Kráľ. Človek musí poznať Ježiša Krista osobne z vlastnej skúsenosti. (Ján 3,16.17; 17,3; Rim 10,17)

Pokánie. Pokánie je poznanie, že môj život v minulosti bol v Božích očiach hriešny, a preto cítim potrebu ho zmeniť podľa Božieho priania. Pokánie znamená vyznanie hriechov a prosbu o zmenu (Sk 2,38).

Znovuzrodenie a zmena života. Poznanie Boha a jeho posolstva znamená viac než intelektuálne poznanie. Boh v nás chce obnoviť pôvodný obraz, ktorý na začiatku zmazal hriech. Jemu nejde o vonkajšiu zmenu, o vylepšenia, ale o skutočnú vnútornú premenu, ktorú v človeku môže vykonať jedine Boh. Biblia sa touto témou zaoberá v rôznych obmenách. Boh si praje, aby sme žili šťastne a užitočne podľa jeho návodu (Mat 3,8; Ján 3,5; Ján 15,1-10).

Súhlas cirkevného spoločenstva . Krst je rýdzo osobným rozhodnutím každého človeka, a predsa časť zodpovednosti leží aj na cirkvi. Cirkev človeka učí (Mat 28,19.20) a prijíma ho do svojho spoločenstva. Preto by „starší súrodenci Božej rodiny“ mali sledovať a potvrdiť duchovné pokroky a rast vzťahu dotyčného človeka ku Kristovi (Mat 18,18). Tým na seba berú členovia cirkvi zodpovednosť, že novo pokrstenému človeku budú pomáhať.

B. Ovocie krstu

Pokrstený človek má pred sebou veľa hodnotných cieľov. Ide mu o niečo iné ako v živote predtým (Fil 3,7.8). Čo chce dosiahnuť?

• Sústreďuje sa na večné, duchovné ciele (Kol 3,1.2)
• Rastie v poznaní Pána Ježiša (2 Petr 1,2)
• Pestuje a rozvíja správne duchovné hodnoty a vlastnosti (1 Petr 1,3-8)
• Využíva duchovné dary k službe iným (1 Kor 12)
• Svojimi schopnosťami a darmi, svojimi prostriedkami aj časom slúži tej najväčšej záležitosti vo vesmíre, ktorej Ježiš Kristus venoval celý život – záchrane ľudí pre Božie kráľovstvo. Pre túto záležitosť Boh zriadil cirkev.

Veľké rozhodnutie. Veľké rozhodnutia v živote nie sú jednoduché. Bez nich však cesta nikdy nedôjde k cieľu. Biblia hovorí o mnohých ľuďoch, ktorí s Bohom a s cirkvou sympatizovali, avšak nikdy sa plne pre Boha nerozhodli (Sk 26,27-29). Nestačí byť „poslucháčom“ – človekom, ktorý sa o Boha zaujíma, rád o ňom diskutuje…, je nutné byť „činiteľom“ (Jak 1,22-24).

Vždy znova ma udivuje rozhodnosť učeníkov, ktorých Kristus povolal. Zanechali svoje povolanie, zriekli sa svojho doterajšieho života a išli za Kristom. Nikdy svoje rozhodnutie neľutovali, pretože len málo ľudí získalo toľko predností ako oni – spoločenstvo s Kristom a potom večný život (Mar 1,16-20). Tí, ktorí sa správne rozhodnú a potom vytrvajú, stanú sa víťazmi (Fil 1,6; Zj 2,10).

V Sk 8,27-38 čítame príbeh o komorníkovi etiópskej kráľovnej, ktorý na základe Filipovho svedectva uveril v Ježiša Krista. Toto poznanie ho naplnilo takou radosťou, že keď išli okolo vody, komorník vyzval Filipa: „Tu je voda. Chcem byť pokrstený.“ Tento vzdelaný muž sa presvedčil a svoje poznanie doviedol až do dôsledkov. Boh si praje, aby sme sa presvedčili o pravdivosti jeho ponuky a potom vo viere vykročili po ceste za ním, po ceste k šťastiu, radosti a víťazstvu. A raz vo večnosti uznáme, že to bol najdôležitejší okamih nášho života – krok k získaniu večného života.

---

Študijné otázky

1. Ktoré obrady zo starozákonnej doby Kristus zrušil a ktoré dodnes platia?

2. Aká dôležitá je otázka biblického krstu z Božieho pohľadu? Mar 16,16

3. Prečo sa nechal Ježiš Kristus pokrstiť od Jána? Mat 3,14-16

4. Aký „jeden krst“ pozná Biblia? Ef 4,5

5. Čo znamená slovo „baptizo“?

6. Aký symbolický význam má biblický krst a ako to súvisí s krstom ponorením?

7. Čo je podľa Biblie „vstupnou bránou“ do cirkvi a v skutočnosti do Božieho kráľovstva? 1 Kor 12,13

8. Prečo nie je krst malých detí biblický? Keď deti nie sú pokrstené, znamená to, že sú zatratené?

9. Aké sú biblické podmienky krstu a ako žije pokrstený človek?

10. Prečo si Boh praje, aby človek dospel k rozhodnutiu prijať ho a nechať sa pokrstiť? Mar 16,15.16; Žid3,7.8; Ján 3,16.17